Sklamania, zrady, smútok a zmena

Ahojte,

dnes (alebo už skôr včera) som sa musela zamyslieť nad tým, čo človek prežíva, keď je sklamaný, alebo ho niekto zradil, alebo prípadne ak nemal šťastie v kamarátstve alebo láske. Veľa ľudí sa hneď po takomto sklamaní uzavrie do seba a prežíva pocity smútku, alebo hnevu, iní to zasa potrebujú dať von. Ja osobne som žiadne sklamanie neprežila iba mesiac - ale osobne mám pocit, akoby to bolo dlhšie. Tento rok bol na sklamania bohatý - či z ľúbostnej stránky, priateľskej, alebo dokonca aj rodinnej. Sklamala som dokonca aj samú seba, čo je obvykle ťažšie uniesť, než ak vás sklame iný človek. A asi celý svoj doterajší život som sklamania brala ako niečo tragické... často som plakala, zožierala som sa myšlienkami a všetko som si dávala za vinu a snažila sa to nasilu napraviť, len aby som o daného človeka neprišla - často i za cenu, keď som nebola sama k sebe tak úprimná, ako by som mala byť.

Ale je to správne? Mne osobne príde, akoby bol dneska človek omnoho častejšie smutný ako šťastný a viac falošný, než úprimný a to práve aj vďaka iným ľuďom a vlastným myšlienkam. Poznáte to - keď príliš dlho a intenzívne myslíte na niečo nepríjemné a potom máte pokazenú náladu - ten pocit zažil asi každý, alebo aspoň väčšina z nás. Alebo keď nechcete aby na vás niekto škaredo pozeral, tak poviete názor, s ktorým nie ste tak úplne stotožnení. A to robí väčšina ľudí v mojom veku. Trápia sa pre maličkosti a majú strach byť úprimnými kvôli okoliu.

Tiež som veľmi dlho bola jednou z tých ľudí...

Doteraz som často smutná a sklamaná a ľahko sa upínam na ľudí, ale snažím sa zmeniť svoje myslenie z negatívneho na pozitívne asi najviac ako to len ide. :) Moja snaha má veľmi veľkú intenzitu - rozhodla som sa radikálne zmeniť svoj život v tom momente, keď som si uvedomila, že iní ľudia a spoločnosť okolo mňa ovláda môj život oveľa viac než ja sama. Aj keď sa mi to ešte tak úplne nepodarilo odpútať sa od istej "nadvlády" okolia a aj pochybujem, že sa mi to podarí, nakoľko človek je tvor spoločenský, snažím sa, aby som bola závislá iba sama na sebe najviac ako to len ide. :) Je to trochu ťažký proces - pravdou je i to, že som si veľmi zvykla trápiť sa  a zožierať sa, ubližovať si nielen duševne ale i fyzicky kvôli bolesti, ktorú som cítila. Ale teraz zasa cítim, že potrebujem zmenu - pretože asi mám na niečo lepšie.

Dnes som usúdila, že som sa istým spôsobom pohla ďalej. Za krátky čas som sa naučila neliezť sa niekým, keď o mňa nemá záujem. Naučila som sa prijať kritiku a takisto som sa naučila byť hrdá na svoje názory a stáť si za svojim slovom, čo je podľa mňa veľmi dôležité a mal by to robiť každý. A to najdôležitejšie - začínam sa odpútavať od minulosti, čo mi robilo poriadny problém a ešte stále som nevyhrala.

Ak vás niekto sklame, najlepšie čo urobíte bude to, že sa s tým zmierite. Aj keď sa vám to na začiatku možno nechce pustiť od seba a nechcete sa vzdávať, niekedy je lepšie sa prestať na ľudí upínať a začať myslieť vlastnou hlavou. Ak vás niekto zradí raz a vy mu odpustíte, nemusí to urobiť zasa, ale môže. Netreba sa na nikoho úplne spoliehať - stále ste to iba vy, kto určuje pravidlá vášho života. A najviac slobodní sa budete cítiť, ak váš život bude závisieť vo väčšej miere od vás. Tým nechcem povedať, že nemajte radi svoju rodinu a priateľov. Ale nenechajte sa sklamať. :) Život je príliš krátky na to, aby sme cítili smútok za tým, čo je preč, za tým, čo mohlo byť inak...

Život nie je fér. Ale môžeme si ho spríjemniť.

Na 2015 som tu popravde ani neplánovala byť. Plánovala som svoj život ukončiť, pretože som sa posledný čas cítila nesmierne beznádejne ... tie pocity neviem popísať. Je to akoby ste na tomto svete už nemali miesto, akoby vás všetko ničilo, akoby vám neostávalo iné riešenie len tú bolesť navždy utíšiť...

Nie je to preto, že mi mamka nekúpila Iphone a z toho som úplne nešťatsná. Bolo to preto, pretože niekedy si človek nevyberá, ako sa cíti. A moje depresie ma pohltili. Mala som ich prakticky od začiatku tohto roka a bolo ťažké s nimi bojovať - stále aj je. Pridali sa k tomu neželané myšlienky, ktoré je veľmi ťažko potlačiť. Sprevádza ich úzkosť, panika a strach z bežných vecí. Ale cítim, že musím bojovať a zvládnuť to. :)
A ak prechádzate aj vy cez nejaké ťažké obdobie, takisto sa nevzdávajte. Boj bude ťažký, ale ak vyhráte, bude to krásny pocit a ešte krásnejšia bude vec, ktorú ste dosiahli a za ktorú ste bojovali.

Tak ja som sa rozhodla bojovať so svojou psychikou.... a dúfam, že budem úspešná.

Nezabudnite, že niekde na svete je vždy nejaký človek, ktorému na vás záleží. To váš boj spríjemní - či už boj so smútkom zo sklamania od iných ľudí, alebo s nejakými vážnejšími / menej vážnejšími problémami. Držím vám všetkým palce, nech sa každému z vás splní ten váš sen, pre ktorý sa každé ráno budíte.

Dobrú noc :)