My Little ImaginaerumBe the change that you wish to see in the world.

Share to learn

Publikované 24.02.2017 v 22:55 v kategórii Novinky, prečítané: 265x

Jeden rok, ktorý mi zmenil život. Tých rokov bolo viac, tento bol avšak špeciálny. Keď porovnám človeka, ktorý sem písal predtým a ktorý sem píše dnes, je to niečo iné. A prišlo mi vhodné napísať to sem - pretože tu som začínala a je to miesto, kde sa formovala história mojich skúseností.
Keď ste mladí, očakávate, že všetko bude perfektné. Myslíte si, že keď stretnete niekoho ku komu akoby patríte, celý svet sa zmení a vaše šťastie a nadšenie bude trvať naveky. Myslíte si, že plány ktoré si teraz vytvoríte sa splnia a že život o ktorom snívate bude čoskoro každodennou realitou. Svet je prakticky pri vašich nohách, máte toľko veľa možností, je toľko veľa vecí, ktoré sa môžte naučiť, toľko veľa nových ľudí, ktorých môžete stretnúť, duší s ktorými sa môžete spojiť.
Potom sa pridáte k vašim ľuďom, ľuďom podobným vám a budete prežívať všetky tie veci po prvýkrát - prvá cigareta pred školou, prvý bozk, prvý útek zo školy, prvá napísaná báseň či príbeh. Po prvýkrát v živote spoznávate a prežívate niečo nové a napĺňa vás to šťastím a vášňou k životu. Ale toto obdobie je stále tým, v ktorom nevieme o živote prakticky takmer nič. A keď sa všetky tie dobré, vtipné a šťastné veci skončia, neviete čo máte robiť a všetko zrazu stmavie a je to smutné, pretože ste v takej situácií ešte neboli. Takto sa človek pomaly učí. Ale niekedy sa stále nevie poučiť.
Sú to už dva roky, čo som si nesadla k počítaču a nezačala si týmto spôsobom písať svoje myslienky. Pred dvoma rokmi to bolo inak - písala som stále, zvykla som dávať každý pocit do slov a zdieľať ich s ostatnými. Písala som o živote - o šťastí, nešťastí, láske, životnom štýle, ale ak to mám priznať - písala som o niečom, o čom som nič nevedela. Koľko rokov som mala, keď som začala písať tento blog? Štrnásť? Aj napriek nízkemu veku boli moje články čítané. Písala som aj o tom, ako má človek žiť, aby bol čo najšťastnejší. Myslela som si, že toho viem veľmi veľa o ľuďoch, psychike človeka, láske, chode života a bola som si istá, že vďaka mojej životnej filozofií bude môj život prebiehať bez väčších prekážok.
Nakoniec som sa odmlčala na takmer dva roky, zachvíľu budem mať osemnásť. Dnes tu píšem znovu aby som zdieľala svoje zážitky počas doby tohto mlčania.Porovnaním článkov na tomto blogu a toho, čo chcem rozpísať som zistila, že teória a prax sú síce možnosti učenia, ale žiadna teória nie je efektívna bez praxe. To sa stalo aj mne - teóriu som ovládala výborne, ale využitie v praxi som nezvládla.Kým si človek neprežije to, o čom rozpráva, o čom chce učiť a šíriť to ďalej, je to rovnaké akoby ležal celý deň v posteli a nič nerobil.
Týmto článkom by som chcela oficiálne otvoriť nový začiatok môjho písania a postupnej "osvety" môjho myslenia a života. Mám veľa cieľov a jedným z nich je rozšíriť svoje skúsenosti medzi ostatných. Sme predsa jedna spoločnosť a všetci sa navzájom ovplyvňujeme a inšpirujeme - či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle.
Veľmi dobre sa na seba pamätám. Mladé 14 ročné dievča si založilo blog, pretože sa chcelo podeliť o svoje starosti s ostatnými. V tej dobe som prežívala ten pocit prvého "detského zlomeného srdca" z rozchodu s mojou bývalou priateľkou. Snažila som sa písať aj o šťastí, o svojich záujmoch a myslela som si, že prvá bolesť z rozchodu bola vecou, ktorá ma urobila dospelou, ale v skutočnosti som sa časom stala ešte väčším dieťaťom.
Vždy som bola človek, ktorý sa nevedel poučiť z chýb druhých ľudí a občas dokonca ani z vlastných. Moje myslenie zvyklo byť veľmi negatívne. Po príchode na strednú školu som začala mať psychické problémy - o tom som vtedy písala aj sem v starších článkoch. Vtedy som sa začala liečiť aj napriek všetkým tým rečiam o pozitívnom myslení.
Potom neskôr pomedzi trápenia, školu, každodenný nudný život a liečbu prišiel ten čas, kedy som sa znovu zamilovala. Myslela som si, že už je všetko v poriadku a seriózne, bez srandy som verila, že to bude trvať navždy. Mala som aj najlepšieho kamaráta, ktorý pri mne stále stál a za každých okolností. Bol vždy tu a aj napriek tomu som robila chyby a nevedela som si to dostatočne vážiť. Ani neviem spočítať, koľko ráz som sklamala ľudí, ktorým na mne záležalo. Moja vtedajšia najlepšia kamarátka, ktorú som osobne nikdy nestretla mi pomáhala s mojou psychikou a samozrejme aj zo vzťahom. Bola som šťastná, zaľúbená, zaslepená, zaplnená endorfínmi, ale aj tínedžerskou hlúposťou. Bola som dosť sebadeštruktívna, hltala som veľa tabletiek, aby som si otupila zmysly a rezala som sa aj napriek tomu, že som nebola na pokraji nejakej katastrofálnej situácie. Videla som krásu v bolesti, mala som hlúpe myšlienky a predstavy, správala som sa ako dieťa, všetko sa ma dotýkalo, brala som všetko nesmierne vážne a naozaj som tým skutočne mnohým ľuďom ublížila. 
Keď veci začínali byť v poriadku a ja som sa rozhodla skoncovať s liekmi a rezaním aby som potešila seba a svoje okolie, môj priateľ sa so mnou rozišiel aj napriek tomu, že mi trebalo už len pár týždňov pomôcť a bol by zo mňa "iný človek". Moja najlepšia kamarátka neskôr povedala, že ak som tak smutná že sa z toho neviem sama dostať, už to nebude riešiť. Nakoniec sa pridala a začala stretávať s mojim bývalým priateľom.
Vtedy som cítila najhoršiu bolesť v mojom živote. Bola som tak neskutočne zaľúbená, ochotná urobiť čokoľvek, prosila som, plakala ale nemalo to význam, len som to zhoršila. V škole ma vedenie označilo za posadnutú diablom a obvinili z toho môjho verného najlepšieho kamaráta a moju rodinu. Môj bývalý o mne zároveň povedal viacerým učiteľom v škole aby si ma všímali, určite ma aj ohovárali, a tak sa môj stav rozniesol po celej škole. Ako by to nestačilo, moja bývalá najlepšia kamarátka začala písať všetkým mojim známym (nemám ich veľa) o tom, čo som za odporného, manipulatíveho človeka a narozprávala o mne toľko, že som to už nemohla zniesť. Dalo mi neskutočne veľa práce, kým som si dôveru ostatných ľudí získala nazad.
Myslela som si, že prvý rozchod zo mňa urobil nezávislú a silnú ženu, ale je rozdiel medzi detskou láskou a láskou, ktorá je bezpodmienečná, silná a tak intenzívna, že bola prednejšia než môj život. Doslovne.Pokúsila som sa o samovraždu a skončila som na psychiatrií. Nikdy nezabudnem na to, ako som sedela na svojej izbe pri okne a vo výhľade som videla jeden dokonale oválny kopec, kam sme párkrát s dotyčným začli. Ten pohľad mi lámal srdce.
Po príchode domov som zistila vec, ktorá ma naplnila radosťou, šťastím, strachom, a hrôzou zároveň. Dve paličky na tehotenskom teste znamenal, že môj život sa mal zmeniť. Po niekoľkých týždňoch však tento sen umrel - všetko kvôli môjmu nezdravému životnému štýlu po rozchode, kedy som skúšala všetko - nejesť, nepiť, lieky, alkohol... Aj toto ma dosť dostalo.
Musela som zmeniť školu, ktorú som mala veľmi rada, aj keď sa tam ku mne takto zachovali a mňa aj moju rodinu urazili na cti. Nový kolektív, noví spolužiaci, ihneď pokazená povesť a citeľné antipatie neboli veľmi príjemné. V tej dobe ma ešte stále veľmi veľa vecí dostávalo a bola som nešťastná. Môj najlepší priateľ, ktorý prestúpil so mnou si odo mňa takisto urobil prestávku, za čo sa mu ani nedivím.
V novej triede na mňa každý kašľal, mala som pokazenú povesť, pretože jedno dievča, ktoré so mnou bolo na bývalej škole v jednej triede rok a pol o mne roznieslo úplne klamstvá týždeň pred nástupom.
Jeden človek bol ale iný a ujal sa ma - vzal ma pod svoje krídla keď videl, že môj život sa uberá zlým smerom a hrniem sa do horšej situácie. Môj spolužiak - Lukáš ma začal akoby "učiť" o technikách a spôsoboch, ktoré môj život môžu urobiť lepším. Nikdy nezabudnem ako som tam bola prvý, alebo druhý deň a začal sa so mnou rozprávať, lebo jednoducho vycítil, že niečo nie je v poriadku. Dodnes som mu vďačná za to, čo všetko pre mňa urobil, povedal mi, čo je naozaj v živote dôležité a aj to, že človek a jeho duša sa neustále vyvíjajú a vyvrátil mi to, čoho som sa najviac bála - že nemám šancu na uzdravenie. Všetko to chcelo iba zmenu postoja a on najlepšie mi ukázal ako na to. Je to veľmi dobrý, empatický a inteligentný jedinec a jeho silnou stránkou je to, že vie ľuďom pomôcť aj v tej najhoršej situácií. Predsa bol možno ten prestup na inú školu na niečo dobrý, pretože ak by som neprestúpila, nestretla by som ho a nenaučila by som sa od neho toľko veľa užitočných vecí do duševného a duchovného života. 
Má aj svoj vlastný blog a bola by som naozaj rada, ak by ste si od neho niečo pozreli - možno vám jeho myšlienky a názory otvoria oči rovnako, ako otvorili mne. Link nájdete na bočnom paneli pod "človek, ktorý ma naučil" :)

Škola pokračovala, liečba takisto. Terapie, sedenia, antidepresíva, chodenie do školy raz týždenne, každodenné ležanie v posteli a premýšľanie nad minulosťou mi nedali naozaj nič.Školský rok skončil a ja, bez priateľov som nemala žiadne plány, takže asi po prvýkrát v živote som mala príležitosť stráviť leto sama a vyliečiť sa. Moja rodina pri mne neustále stála a robila všetko preto, aby som nebola nešťastná. 
Tak sa mi podarilo stráviť týždeň v Anglicku a počas cesty lietadlom som skutočne cítila, ako sa od všetkého vzdaľujem, ako všetko opúšťam a idem na miesto, kde nikto nevie nič o mne a mojej minulosti. Bol to najoslobujúdzejší týždeň môjho života. To bol začiatok toho, kedy som sa začaa reálne učiť o živote a jeho problémoch a riešeniach zároveň. Skutočnosť, že existujú miesta, kde nikoho nepoznám a nikto nepozná mňa ma neskutočne upokojuje, uvedomila som si, že kedykoľvek môžem začať odznova, niekde v strede všetkého, ale zároveň ďaleko od všetkého.
Počas celej tej bolesti som si uvedomila niekoľko dôležitých vecí : všetko je len v našich mysliach, nikdy sa netreba prestať mať rád a ešte to, že život stále pokračuje, aj keď sa vám už zdá, že to nemá význam. Všetko to chcelo iba to, aby som zmenila svoj postoj. Začala som sa už skutočne snažiť byť vďačná za všetko, aj za tie zlé a ťažké dni, za toľko sĺz, krvi, bolesti, strát, zmien, lebo najprv musí byť vždy zle aby mohlo byť neskôr lepšie.
Počas prázdnin som trávila čas s jednou mojou dobrou kamarátkou. Bol to dlhý čas, odkedy sme nikam nechodili, ale nejaké okolnosti nás opäť spojili a trávili sme spolu celé dni. Mala som príležitosť vidieť, že život je aj o iných veciach - o dobrodrúžstvach, úsmevoch, pomoci, že sa nemusím stíle sústrediť len na seba, ale aj na ostatných. Chodili sme na rôzne miesta, spoznávali nových ľudí, chodili sa starať dokonca aj o kone a popritom všetkom som začala opäť normálne spoločensky žiť.

Uvedomila som si strašne veľa vecí, že NIKDY netreba stratiť seba len preto, že niekoho spoznáme. Je krásne dať do vzťahu všetko, ale stratiť v ňom seba, prípadne odovzdať druhému človeku celú svoju dušu a lásku bez toho aby človek miloval v prvom rade seba, nie je zdravé a je potom mimoriadne náročné dať svoj život znovu dokopy z rozbitých, malých črepín, ktoré z nás ostali. Ďalšia vec je tá, že si treba dávať pozor na to, komu odovzdáme svoju dôveru. Aj tá najkrajšia tvár nemusí mať dokonalé úmysly a aj dlhoroční kamaráti vedia časom zradiť.
Ďalšia fáza bola fázou strachu a vyhýbania sa a tak som sa udržiavala v dobrej kondícií. Vyhýbala som sa viacerým miestam, profilom, ľuďom, spomienkam, starým veciam, proste všetkému. Ak by mi vtedy niečo pripomenulo čo sa stalo, pokazilo by mi to môj náročne pestovaný "vibe". Takto som na tom bola už lepšie, chrániac sa pred spomienkami najlepšie, ako som vedela.
Nezabudla som však na jedného človeka. A veľmi mi chýbal. Môj drahý kamarát, ktorého som stratila kvôli svojej hlúposti. Kým som bola v nemocnici, takmer denne ma chodil navštevovať, snažil sa ma urobiť šťastnou a rozveseliť ma a ja som sa mu za to neodvďačila práve najlepšie, čo dodnes veľmi ľutujem. Veľmi veľa som mu dlhovala, všetky tie trápenia a starosti, ktoré so mnou prešiel, všetky tie chvíle, kedy som sa k nemu nezachovala správne. Chcela som mu to vynahradiť, ale najmä, chcela som ho naspäť pri sebe vo svojom živote. Poznala som ho príliš dlho a prežila som si s ním príliš veľa na to, aby som ho jednoducho nechala odísť. Ale ako to vždy u nás bolo, je a aj bude, našli sme si k sebe opäť cestu. Znovu sme začali chodiť von ako kedysi a keď prišiel školský rok, boli sme opäť na všetko dvaja - tak ako stále.
Moja liečba stále nebola a nie je ukončená, ale s ním po mojom boku je všetko ľahšie a krajšie. 
Naučila som sa opäť veriť ľuďom a cítiť lásku. Zároveň som sa začala cítiť hlúpo za to, že som si nevšimla, čo pre mňa robil a namiesto toho som bola s niekým, kto chcel aby som sa menila, kto sa za mňa hanbil a opustil ma v tej najhoršej chvíli a situácií.
Znova som sa zamilovala. Nie však bezhlavo, nie len tak, že skočím do mora a pritom neviem plávať. Viem, že mu môžem veriť a viem, že keď som s ním tak viem veriť aj sebe. Pomohol mi odpustiť si moje činy a prekonať svoje traumy. Milujem ho preto, lebo sa pri ňom cítim milovaná za to, kým skutočne som, nie za to, kým by ma niekto chcel mať.
A asi to tak malo byť. Všetky tie naše zážitky, veci prežité spolu po prvýkrát, kompatibilita v takmer všetkých oblastiach, partneri vo všetkom - zdraví, nešťastí, bohatstve, chudobe, či zločine. Doteraz nemôžem uveriť, že mám také šťastie. 
Každá žena by mala poznať svoju hodnotu a svoje kvality a nájsť si niekoho, kto pri nej bude stáť a rešpektovať ju a milovať ju naozaj bezpodmienečne za každých okolností. 
Ale zároveň, pointou tohto všetkého je to, že v rebríčku hodnôt by mal byť prvý daný človek sám. Robiť veci pre seba a svoje dobro, robiť dobro pre druhých, rozdávať lásku a pochopenie, myslieť naozaj pozitívne a veriť v zázraky - to všetko je reálne.
Dá sa milovať aj po bolesti.
Dá sa žiť aj po smrti.
Dá sa všetko, ak tomu veríme a ak to naozaj chceme.

Príjemným prekvapením posledných dní bola jedna menšia udalosť, ktorá pre mňa znamenala niečo ako nový začiatok. Pred polrokom v období strachu som sa zaprisahala, že si nikdy nepripomeniem tých dvoch ľudí z mojej minulosti. Nie z hnevu, skôr zo strachu, Bála som sa, že sa mi rozochveje srdce a znovu mi to pokazí vibe.
Ale láska mi dodala odvahu - preto ju človek toľko potrebuje. Naučila som sa milovať seba, som zároveň milovaná a celým srdcom milujem svojho priateľa.
Klikla som na profil svojej bývalej takzvanej najlepšiej kamarátky a pozrela si všetky fotky s jej momentálnym spoločníkom. Po pozretí všetkého som cítila taký pokoj, aký som necítila asi snáď celý rok.
Je koniec.
Bála som sa, že ich uvidím a že ma to zničí. Teraz ich vidím a prajem im to lebo so svojimi prístupmi sa k sebe aj tak dokonale hodia. ;)
Svoj strach som prekonala. Moje slabosti sa stali mojimi silnými stránkami, moje srdce sa otvorilo a moja duša sa uzdravila.
A takto nejak človek dospieva. Som si vedomá, že toto nie je a nebol prvý raz, čo sa mi stane niečo traumatické. Ale toto bolo tak intenzívne a zároveň poučné, že ak by mi dal niekto možnosť pretočiť čas a predísť tomu, neurobila by som to.
Momentálne mám predsa všetko. Lásku, zdravie, šťastie, život, zábavu a hlavne - samú seba.
A pamätajte si - Život je to najcennejšie, čo máme a je hodný toho, aby sa žil a nie iba prežíval. Všetko je v nás. Jedno rozhodnutie nás vždy delí od úplne iného života. Je len na nás či otočíme list, alebo budeme čítať stále tú istú kapitolu, ale nikdy nehádžme celú knihu do ohňa. (Knihy sú aj dosť drahé)
Len toľko som teda chcela napísať. Svoj príbeh, povedaný veľakrát.Chcem len komukoľvek v núdzi povedať a ukázať, že život je hodný toho aby sa žil a to so všetkým. Vždy ide ďalej, nikdy sa nezastaví a tie zlé situácie nebudú trvať naveky. A ak do toho zahrnieme aj zmenu nášho postoja, sme víťazi nad tým, čo nás zložilo
ale najmä sami nad sebou.

Komentáre

Celkom 1 komentár

  • Anonymný 25.02.2017 v 13:15 Si velmi odvážné děvče, skutečně tě obdivuji, já jsem také přišla o dítě už je to 6 let, ale trvalo mi déle než tobě vypořádat se s tím. Držím palce, ať se daří


  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?



Ak by ste mali kedykoľvek nejaké duševné, emocionálne alebo akékoľvek problémy, som tu vždy pre každého. Pokojne mi kedykoľvek napíšte na email s akýmkoľvek vašim problémom a pokúsim sa vám poradiť alebo pomôcť :) #spreadlove Email : elaniecapkovicova@gmail.com